Čo je vylúčené, to sa pripomína

“Čo je vylúčené, to sa pripomína”, znie jedna veľmi dôležitá konštalačná veta. Inými slovami, ak sa niečo, čo do systému (rodiny, kmeňa, spoločnosti) patrí, snažíte z neho vyčleniť – a vyhodíte to von dverami – vráti sa to k vám naspäť oknom.

Naša spoločnosť je asi jediná v histórii, ktorá sa dlhodobo snaží vyčleniť zo svojho systému niečo mimoriadne dôležité – smrť. Tvárime sa, akoby nebola. Nehovorí sa o nej, nevidíme ju, nechceme o nej počuť.

Umierajúci sú uzavretí v hospicoch alebo nemocničných izbách, na konci premenení na čísla niekde v novinách. Ak niekto z našich blízkych spomenie zubatú, okamžite reagujeme: “ále, veď máš ešte kopu času!“. Bývať vedľa cintorína je horšie, ako vedľa smetiska.

Snažíme sa urobiť všetko preto, aby sme ľudský život maximálne predĺžili. Čo nám ale v skutočnosti uniká, je otázka kvality toho predĺženého života. Lebo práve to je to, čoho je smrť v našich životoch strážkyňou. Vždy, keď sa nás dotkne, vždy, keď ju začujeme, akoby sa neustále pýtala: Ako žiješ? Ľúbiš? Nasleduješ svoje sny? Žiješ dobre?

V minulosti starnúť, teda blížiť sa smrti, znamenalo získavať. Viac a viac úcty. Viac váhy. Silnejší hlas.

Naša civilizácia to otočila naruby – starnutím strácame – na význame, na cene, na dôstojnosti. In je mladosť, rýchlosť, drive. Nevadí, že nejdeme do hĺbky, že si neceníme to, čo bolo… Veď žijeme večne!

Alebo nie?

Snažili sme sa tému smrti decentne zamiesť pod koberec. Vyhodiť ju von dverami – ale ona sa vrátila oknom. Aj v podobe zelenej guličky s anténkami, ktorá na začiatku vyvolala pocit blízkosti smrti hádam v každom z nás. Budem to ja, koho navštívi? Moje deti? Rodičia, priatelia? No mám pocit, že namiesto toho, aby sme sa zo sna večného života zobudili, snažíme sa ako spoločnosť ešte viac šliapnuť smrti “na krk”.

Urobíme všetko preto, aby neprišla. Izolujeme ľudí, prestaneme si podávať ruky, prestaneme sa objímať, dokonca spievať či rozprávať.

Dáme na ústa rúška dospelým, deťom, dokonca aj športovcom na zápasoch. Len aby sme sa s ňou nemuseli stretnúť. Len aby nás čo najviac prežilo. Ale pýtame sa pri tom aj to, AKO prežilo? Ako to bude vyzerať? Za akú cenu? V akej kvalite života? Niekedy, keď sa pozerám, kde sa ako spoločnosť nachádzame, mám pocit, že toto naozaj zaujíma iba málo ľudí.

K životu patrí smrť. A ak si myslíme, že sme my tí, ktorí svojim správaním rozhodujú o jej prítomnosti či neprítomnosti, strašidelne sa mýlime.

Smrť je tu, či chceme alebo nie. A neustále nám kladie otázku – aký život žiješ? Aká je jeho kvalita? Ak by to teraz všetko skončilo, odídeš v pokoji? To, že sa tvárime, že otázky nepočujeme, to hlas smrti neoslabí, práve naopak.

Preto je pre mňa je dôležité, AKO žijem. Každý deň. Koľko dýcham. Koľko objímam svojich milovaných. Koľko života cítim v mojom tele. Koľko robím pre svet. Koľko radosti zažívam. To je ďaleko viac, ako otázka, ako dlho budem žiť.

My, ľudia, sme sociálne tvory. A bolesť osamelosti, odpojenia, podozrievania, nenávisti a strachu môže byť niekedy ďaleko horšia, ako smrť samotná.

A preto vás chcem dnes pozvať – choďte a nadýchnite sa čerstvého vzduchu. Choďte, objímte tých, ktorých milujete. Zaspievajte si. Choďte a vezmite si priestor pre svoju vlastnú slobodu. Lebo o našom konci či nekonci rozhoduje čosi väčšie, ako zákazy a strachy v našej spoločnosti.

PS:

Ak teraz potrebujete jedno výživné objatie, ktoré vám bude poruke aj v tých najťažších chvíľach, stiahnite si zdarma jednu z mojich najobľúbenejších techník, ktorá sa volá Okamžitý znásobovač sebalásky tu: https://katarinaruna.sk/okamzity-znasobovac-sebalasky/