Tri kroky dozadu — múdrosť Bali, ktorá zrýchľuje presne tým, že ťa spomalí

Prečo najvýkonnejšie ženy dosahujú menej práve vtedy, keď pridajú ešte viac snahy?

Existuje veta, ktorú som roky nedokázala prijať, hoci som ju v sebe niekde cítila ako pravdu: aby si niečo dosiahla rýchlejšie, musíš najprv spomaliť. Nie oddýchnuť si po tom, čo to dosiahneš. Spomaliť predtým.

Poznám ženu — a možno si to práve ty — ktorá má diár plný do poslednej kolónky, odpovie na pracovný e-mail o pol jednej v noci, lebo ráno by na to nebol čas, a keď sa jej niekto opýta, ako sa má, povie „stíham“ skôr, než sa nadýchne. Nie je lenivá ani nedisciplinovaná. Je presný opak. A práve preto je taká vyčerpaná.

Tlak v hrudi si zamieňa za motiváciu. A únava, ktorú cíti, sa nedá vyspať — lebo nie je len telesná. Je presvedčenie: zastaviť sa je nebezpečné.

Dlho som verila, že cesta von je viac snahy

Toto presvedčenie som dlho niesla aj ja. Vo svojej práci to volám Makačka — kompenzačný mechanizmus, ktorý ti tvrdí, že svoju hodnotu si musíš znova a znova dokazovať výkonom. Keď sa niečo nedarilo, moja prvá odpoveď bola vždy tá istá: pridať. Viac hodín, viac úsilia, viac kontroly.

Zlom prišiel mimo plánu. Počas covidu sme museli narýchlo opustiť prenajatý dom v Bratislave — majiteľka si našla vzdialeného príbuzného, ktorý sa o ňu postará výmenou za bývanie, a my sme mali pár týždňov nájsť niečo nové. Lenže bol covid a na obhliadky sa prakticky nedalo chodiť — nový dom by som si tak či tak musela prenajať naslepo, bez toho, aby som ho čo i len videla. Vo frustrácii som raz svojmu mužovi povedala niečo napoly ako vtip: „Keď si už mám prenajať dom, ktorý som v živote nevidela, môžem si ho rovno prenajať na Bali.“ On, ktorý bol celý život spojený so Slovenskom a nikdy sa mu nikam nechcelo, prekvapivo povedal, že je to skvelý nápad — vraj to cítil bytostne. Vypratali sme dom, väčšinu vecí rozdali, a ja som odišla na tri mesiace, on na rok. A nakoniec z toho bolo päť rokov.

Bali mi nedalo iný spôsob, ako makať. Dalo mi iný spôsob, ako byť. A tri veci, ktoré ma naučilo, mi dodnes menia to, ako rozumiem výkonu, kontrole a odpočinku.

Gumičkový čas — spomalenie ako predpoklad rýchlosti

Balijčania majú pre svoj vzťah k času slovo jam karet — doslova „gumičkový čas“. Karet je guma, jam je čas. Keď sa dohodneš na deviatej, tá deviata môže v skutočnosti prísť o pol hodiny neskôr. O štyri hodiny neskôr. Niekedy aj o týždeň. A nikto v tom nevidí problém. Naši kamaráti mali opatrovateľku, ktorá s nimi bola štyri roky. V nedeľu večer im napísala, že v pondelok už nepríde, lebo si našla inú prácu. Pre nich to bolo nepochopiteľné. Pre ňu úplne prirodzené.

Na Slovensku stačí, aby niekto meškal desať minút, a už mu zvoní telefón s otázkou, či nestíha. Ja sama som na stretnutie o deviatej prichádzala pripravená o päť minút skôr. A dlho som sa musela učiť, že na Bali to funguje úplne inak.

Telo si spočiatku robilo presne to, čo v Bratislave — nepokojné ruky, pohľad na hodinky, rýchly dych. Hlava, ktorá čaká, nečaká len tak. Počíta. Kontroluje. Plánuje ďalší krok, kým ten prvý ešte ani nezačal. Ešte toto stihnem, kým príde. Ešte skontrolujem telefón. Ešte si premyslím, čo poviem, keď sa opýta, prečo som nestihla to včerajšie.

Balijčania na meškanie reagujú inak. Niekto nepríde? Neprišiel. Možno príde o päť minút, možno o hodinu. Idú si svoje, robia si svoje — vedia niečo, čo my sme si odvykli vedieť. Že čas strávený čakaním v pokoji nie je stratený čas.

Naučila som sa tam jednu vetu, ktorú si dodnes pripomínam, keď cítim, že sa ženiem: Ak chceš zrýchliť, potrebuješ najprv spomaliť. Nie drina. Nie „poďme na to ešte tvrdšie“. Je to ako pri skoku do výšky — najprv urobíš tri kroky dozadu, až potom sa rozbehneš. Presne túto energiu má Bali vo svojej podstate. A zakaždým, keď tam prídem, sa mi to potvrdí — po spomalení príde zrýchlenie. Nápady, spolupráce, veci, ktoré mi predtým nenapadli, sa začnú diať samé. Akoby si spomalila film — život je zrazu hustejší, plnší, a práve to spomalenie ti dovolí ho vôbec zachytiť.

Božské načasovanie

S gumičkovým časom súvisí aj hlboká dôvera, že všetko má svoj správny moment. Keď niekto príde o štyri hodiny neskôr, Balijčania to nevnímajú ako zlyhanie, ale ako božské načasovanie. Takto to malo byť.

Táto dôvera je oslobodzujúca presne tým, čím je nepohodlná. My sme zviazaní predstavou, že veci sa majú diať presne tak, ako si to určíme. Oni dôverujú, že život plynie tak, ako má — a na mnohých úrovniach sú slobodnejší ako my.

Zažila som to na vlastnej koži, keď mi krátko pred jedným z retreatov zrušili potvrdené ubytovanie. Prvá reakcia bola sklamanie a potreba to hneď napraviť silou. Namiesto toho som termín presunula a nechala veci ísť. Nový termín vyšiel úplne hladko, bez toho, aby som to musela pretlačiť. Keď sa to takto deje, iba dôverujem tomu procesu.

Menerima — smie to tak byť

Balijské slovo pre toto je menerima — v indonézštine prijatie, akceptovanie. Nie prijatie v zmysle daru, ktorý dostaneš. Vnútorné prijatie. To, čo ja učím roky ako “smie to tak byťô

A tu je rozlíšenie, ktoré si veľa žien pletie: menerima nie je pasivita. Nie je to vzdať sa. Je to vedomé prijatie — nepopiera bolesť ani emóciu, ktorá tam je, len neodporuje realite. Prijmeš to, čo je, a zároveň z toho urobíš maximum cez vlastnú vnútornú prácu. Nie v odpore voči realite, ale v súlade s ňou.

Taký príklad – keď sme na Bali prerábali dom, elektrikári zapojili vypínače úplne inak, než sme čakali — nie zrkadlovo na oboch stranách miestnosti, ako je zvykom u nás. Znamenalo to, že dva vypínače boli v zapnutej a jeden vo vypnutej polohe a svietili všetky svetlá. Miestnemu šéfovi sme hodinu a pol vysvetľovali, prečo nám to vadí. Nechápal to — veď svetlo predsa svieti. Preňho smelo byť oveľa viac vecí tak, ako boli, než pre mňa. A práve toto mi Balijčania často vracajú ako spätnú väzbu o nás Európanoch: že furt niečo riešime, stále nám niečo vadí, stále sme v odpore.

Odpor má v tele presné miesto. Keď niečo neprijímam, cítim to ako stiahnutý žalúdok a plytký dych hore na hrudi — telo sa pripravuje bojovať s niečím, čo sa už stalo a čo sa nedá vrátiť. Toto sa nemalo stať takto. Malo to byť inak. On mal prísť skôr. Ja som to mala vedieť skôr. Prijatie je opačný pohyb. Nie rezignácia. Výdych.

Keď menerima prešla najťažšou skúškou

Menerima mi prestala byť teóriou v momente, keď som ju najviac potrebovala.

Pred tromi rokmi vyšiel o mojej práci článok v jednom periodiku — tlačenom aj internetovom — a strhla sa okolo neho vlna, akú som dovtedy nezažila. Niektorí to volali hon na čarodejnice. Napísala ho žena, ktorá sa vydávala za moju klientku, potajomky prišla na môj živý kurz a potom o ňom napísala. Nie láskavo. Z pozície, kde všetko, čo robím, je šarlatánstvo — lebo nemám vyštudovanú psychológiu a nie som psychoterapeutka. Nie, nie som ňou, lebo moje klientky nehľadajú psychoterapiu. Nikdy som netvrdila, že psychoterapia nie je cesta. Len že nie je tá jediná. 

To, čo sa strhlo potom, som si dovtedy ani nedokázala predstaviť. Komentáre na sieťach, z ktorých moja asistentka ochorela. Email plný správy od ľudí, ktorí ma v živote nestretli a ani nepoznali moju prácu — plné odsúdenia, nálepiek, hnevu. To, čo priali mne a mojej  rodine, vrátane mojich detí, sa nedá ani zreprodukovať. Zrazu som sa pre mnohých stala terčom frustrácie, na ktorý treba vyliať kýble hnoja. Stačil im na to jeden článok.

A neostalo pri mne. Úplne cudzí ľudia, ktorí prečítali jeden článok — boli schopní písať e-maily mojej mame, napríkload to, že porodila monštrum. Moja hlava to nebrala, môj nerovový systém bol pekne v háji.

Poznám ženy, ktoré robia podobnú prácu ako ja a povedali mi: keby sa toto stalo mne, nemám odvahu pokračovať. Ja som pokračovala. A viem prečo. Pretože svojej práci verím, a viem, že je kvalitná. Mohla som sa oprieť sama o seba. Akoby ma ten ostrov na to dopredu pripravil — dal mi vnútornú silu a to prijatie, ktoré som potrebovala, aby som to uniesla. Že to smie tak byť. Aj to bolestivé. Aj to, čo by som si nikdy nevybrala — a predsa som si to na nejakej úrovni vybrala, a dnes už začínam rozumieť prečo.

O rok neskôr, takmer na deň presne, mi odišla mama.

Obe udalosti sa stali, keď sme boli fyzicky na Slovensku. A obe ma učili to isté prijatie — dôveru, že veci majú svoje božské načasovanie, aj tie, ktoré by som si zúfalo priala inak. Keď som sa po každej z nich vrátila na ostrov, cítila som, akoby na tie rany konečne sadol pokoj. Nie preto, že by zmizli. Preto, že som s nimi konečne prestala bojovať.

Esencia Bali je pre mňa taký pomalý, hlboký výdych.

Paradox, ktorý sa dá len zažiť

Toto sa nedá vysvetliť logikou hlavy — dá sa to len zažiť telom. Keď prestaneš odporovať tomu, čo je, energia, ktorá dovtedy išla do boja s realitou, sa uvoľní pre niečo iné. Nápady prichádzajú rýchlejšie. Príležitosti, ktoré si roky hľadala silou, si zrazu všimneš — boli tam celý čas.

Nie je to však návod, ako sa vykašľať na svoj život alebo prestať chcieť viac. Menerima nie je rezignácia — nehovorí „nezáleží na tom, čo urobíš.“ Hovorí: uznaj realitu takú, aká je, a potom z nej konaj, nie proti nej. Rozdiel medzi ženou, ktorá koná z odporu, a ženou, ktorá koná z prijatia, nie je v tom, koľko toho urobí. Je v tom, čo ju to stojí.

Nemusíš sa presťahovať na druhý koniec sveta, aby si sa to naučila. Stačí začať tam, kde si teraz — pri jednej veci, ktorú už dlho riešiš namiesto toho, aby si ju prijala.

Kde vo svojom živote práve teraz pridávaš snahu tam, kde by pomohlo spomaliť?

---

Ak ťa táto téma zaujala, v nedeľu 13. septembra 2026 o 17:00h vysielam bezplatnú VIP masterclass Mystická múdrosť Bali. Okrem ďalších múdrostí, ktoré mi tento ostrov dal, ťa prevediem vedenou meditáciou inšpirovanou balijskými rituálmi — rituálom znovuzrodenia. Registruj sa na tomto odkaze: Mystická múdrosť Bali.

---