Ľudia im prajú smrť…

Ľudia im prajú smrť

Včera som večerala s našimi kamarátmi tu na Bali. Pochádzajú z Ruska. Ona je lektorka osobného rozvoja, on učiteľ. Hovorili mi o tom, ako im od osudného februárového dňa denne prichádzajú do správ slová o tom, že im ľudia prajú smrť. Zlú, škaredú. Im, aj celej ich rodine – ich trom deťom presne vo veku tých mojich. Nevedela som, čo mám na to povedať.

Čítala som status jedného vlakového sprievodcu v Čechách. Hovoril o tom, ako si dvaja muži v montérkach báli vo vlaku kúpiť lístok, lebo hovorili po rusky. Vyhodili ich z práce aj ubytovne, lebo sú Rusi. Išli do Prahy, hoci tam nikoho nemajú, lebo nevedeli, kam inam ísť. Ako ľudia slovne zlynčovali pri okienku ruské dievča, ktoré sa na zľavu preukázalo ruským pasom.

Čítala som o podniku, kde zakázali vstup Rusom, dokonca na dvere napísali, že na nich napľujú, ak tam prídu.

Tak som si povedala, že hoci to nie je téma, ku ktorej by som sa chcela nejako obšírne vyjadrovať, toto chcem predsa len napísať:

Prosím, uvedomme si, že, to nie je primárne temnota, ktorá ide z akejkoľvek krajiny, ktorá nás ohrozuje. Tá krajina sa tiež skladá z jednotlivcov, ktorí robia svoje veľké a malé rozhodnutia a tie môže ovplyvňovať práve tá temnota v ich vnútri. Zlosť, nenávisť, hnev. (Ja za tým samozrejme vždy vidím to malé, ubolené a smutné dieťa, ktoré nedostáva toľko lásky a pozornosti, ako potrebuje, a tak si ju chce vydupať akýmikoľvek dostupnými spôsobmi.) Skladá sa z ľudí, ktorí iným neprajú smrť, nechcú nikoho ponižovať ani vyhadzovať z práce. A skladá sa z ľudí, ktorí to urobiť chcú.

Je to temnota v každom z nás, ktorá nás v skutočnosti tak veľmi ohrozuje. To je to miesto, kam sa potrebujeme pozrieť, kam si potrebujeme posvietiť. Bolesť v nás, ktorá sa zrkadlí vo vonkajšom utrpení. Bolesť nášho odmietnutia, bolesť nášho pocitu, že nie sme dosť, že sme sa možno mali narodiť inde a iným ľuďom. A že niekto iný by s tým mal čosi urobiť. To je miesto, ktoré si tak akútne žiada našu pozornosť.

👉 Darmo budeme ukazovať prstom na nejaký národ, ktorý napadol iný národ, kým sme ako spoločnosť schopní poslať nejakej rodine želanie smrti iba preto, že sa narodili v nejakej krajine.

👉 Darmo budeme prejavovať solidaritu Ukrajine, darmo budeme voziť tašky a ubytovávať mamy s deťmi, ak v našich dušiach stále chýba pochopenie toho, že sme VŠETCI rovnakí. A tým nemyslím iba rôzne národy a národnosti. Koľko z ľudí, ktorí si dajú na FB modrožltú vlajku vedie vojnu so svojim ex, nadáva na svojich kolegov, alebo sa už roky nebaví so svojou mamou či otcom? Koľko z tých ľudí by vytiahlo tašku a uvoľnilo byt pre mamu s deťmi, by tie dvere zabuchli, ak by tá mama mala tmavšiu pleť?

👉 Darmo budeme vešať na profily ukrajinské vlajky, kým v našich slovách a činoch nebude žlté slnko a modrá obloha, ale naopak, agresívne, zlostné zviera.

Preto tá najväčšia práca, ktorá nás, ako ľudstvo čaká, sa nebude odohrávať vonku. Nebude o tom, aby sme postavili nanovo život utečencom, ale aby sme neboli utečencami vo svojom vlastnom vnútri. Táto vnútorná práca je o tom, nachádzať súcit nie pre konkrétne, ale univerzálne pre všetky bytosti. Pretože ak neviem byť súcitná k iným, neviem byť ani sama k sebe.

Nie je to iba o pomoci na hraniciach, je to o našej schopnosti si zdravo nastavovať vlastné hranice, aby sme potom nemuseli naše frustrácie vylievať na nikom vonku. Aby sme sa už nemuseli odvolávať na vonkajšie autority, ktoré nám povedia, čo je aktuálne správne a kto spadá do chlievika prijateľných bytostí… ale naučili sa počúvať tú najdôležitejšiu autoritu zo všetkých – lásku (láskavosť, srdce… akokoľvek to nazveme). Nie strach, nie hnev, nie chuť pomstiť sa… ale lásku.

Lebo potom budú všetky ďalšie boje celkom zbytočné.

PS:

Tu je môj darček na tieto náročné dni. Minikurz Sedem dní k lepšiemu životu pre každého celkom zdarma. Prihláste sa tu:https://katarinaruna.sk/…/zdarma-videokurz-7-dni-k…/