Prečo žiarlime a čo s tým robiť?

Poznáš ten pocit, keď Ti zovrie srdce pri pohľade na atraktívnu ženu v blízkosti Tvojho muža? Odkiaľ sa v nás ženách berie žiarlivosť a prečo sa cítime ohrozené? Ako s ňou pracovať, aby nám neničila partnerstvo? 

Musím sa priznať, že tému žiarlivosti som aj ja vo svojom živote spracúvala a dodnes na mňa ešte vystrkuje rožky, aj keď už ani zďaleka nie tak ako kedysi.

Prečo žiarlime?

Žiarlivosť znamená, že máme pocit, že niekto iný nášho partnera zaujíma viac a svoju pozornosť, lásku a podporu bude dávať niekomu inému – a nie nám. Odkiaľ tento pocit pochádza?

Keď sa na to pozrieme z pohľadu biológie, kedysi (a ešte stále) ľudia fungovali ako primáty: Keď je žena (samica) v spojení s nejakým mužom (samcom), má ochranu a zdroje. Jej deti majú tiež ochranu a zdroje. Stratiť takéhoto partnera mohlo kedysi znamenať ohrozenie života. A preto aj v 21. storočí chránime tento cenný vzťah žiarlivosťou.

Pre ženu je prirodzene ohrozujúce, keď do pozornosti jej partnera (do jej revíru) vstúpi iná žena a ohrozuje ju zdanlivo alebo reálne. Toto máme my, ženy, geneticky podmienené trochu inak ako muži.

Dôležité je si to uvedomiť a hlavne prijať, že to tak je.

Odkiaľ sa v nás žiarlivosť berie?

Keď sa pozrieme na podstatu žiarlivosti, tak čo nám hovorí? Že ja nie som dosť dobrá taká aká som. A pokiaľ mám toto presvedčenie, znamená to, že nemám prirodzené sebavedomie – vedomie seba.

Vo väčšine prípadov to pochádza z nášho primárneho detského zranenia – z toho pocitu, že taká aká som, som neprijateľná. 

Vo väčšine prípadov ide práve o zranenie z neprijatia, ktoré mnohé z nás utržili niekde vo veku medzi 1. a 3. rokom života, kedy sme ako dievčatká potrebovali byť prijaté také, aké sme. So všetkými emóciami, s plačom, s hnevom, so smútkom, s tým, čo vieme a s tým, čo nevieme. Potrebovali sme cítiť, že taká aká som, som v poriadku a mám hodnotu. 

Lenže mnohé z nás zažívali v detstve opak – maminka ma ľúbi len vtedy, keď som milá, keď sa usmievam alebo keď sa teším. Ale keď sa hnevám, tak už nie som hodná lásky. 

Zrodilo sa v nás toto nastavenie – potrebujem sa zmeniť na to, aby som bola milovateľná. A toto je vlastne kľúč k tomu, ako začať pracovať s témou žiarlivosti: začať sa pozerať na to, ako sa moje primárne zranenie premieta do mojich vzťahov. 

Žiarlivosť ako zrkadlo našej hodnoty

Často si ženy s týmto zranením nachádzajú práve partnerov, ktorí radi pozerajú po iných ženách. Pretože majú pocit, že ich sebahodnota alebo ich hodnota vo vzťahoch nie je taká vysoká, aby mohli mať partnera, ktorý ich bude naozaj zbožňovať a milovať iba ich. 

My si nevedome (ale presne) vyberáme partnerov podľa našich zranení, resp. partnerov s komplementárnymi zraneniami k tým našim a veľmi často nám výber partnera potvrdzuje naše zranenie. 

A s tým súvisí ďalší rozmer žiarlivosti. Keď na niekoho žiarlím, tak sa porovnávam. A porovnávanie je ďalším kľúčovým charakteristickým znakom tohto zranenia. Nie som dosť a pozerám sa na to, kto je viac. 

V detstve niekto iný rozhodoval o tom, kedy a či som dosť, či som milovateľná, nemilovateľná, dobré dievčatko, zlé dievčatko. A keď o nás rozhoduje niekto iný, nie je to veľmi komfortné. 

Prečo sa porovnávame s inými ženami?

My nechceme, aby o nás rozhodoval niekto iný. Preto veľmi často ideme paradoxne do porovnávania sa. Pretože v tom momente rozhodujeme my. Hoci rozhodujeme o tom, že ja som menej pekná ako druhá žena alebo ja som menej šikovná ako druhá žena, alebo druhá žena má krajšie telo… Ale ja som tá, ktorá o sebe rozhoduje.  

Skús sa sama zamyslieť – kde sa snažíš byť perfektná, dokonalá…? Paradoxne práve dokonalým ženám sa neraz stáva, že im je muž neverný. Pozrite sa na príbehy Shakiry, speváčky, ktorá je podľa mňa veľmi krásna žena, ktorá je veľmi výkonná, veľa dosiahla. Alebo Viktórie Beckham a tak ďalej…

Život nás vždy pozýva pozrieť sa tam, kde potrebujeme a poukazuje na naše zranenie.

Môže sa stať, že muž odíde…

Keď žiarlim na partnera, tak nepripúšťam, že by sa mohol vzťah aj rozpadnúť. My sme sa naučili v našej spoločnosti, že vzťahy sú do smrti a očakávame, že náš partner tu bude pre nás vždy za každých okolností (a nijak inak to ani nemôže byť).

Lenže čomu odporujeme, to pretrváva a preto sme veľmi často konfrontovaní najmä vo vzťahoch, v ktorých predpokladáme, že to naozaj bude navždy a vôbec nepočítame s tým, že by sa ten vzťah mohol skončiť.

Ako s tým naložiť? Začni si pripúšťať, že byť vo vzťahu (a aj manželstve) nemusí znamenať, že Tvoj partner tu bude pre Teba navždy. Môže sa stať, že odíde. 

Ak by som to mala zhrnúť, žiarlivosť ako taká nám vlastne ukazuje, že sa necítime byť dosť dobré a bojíme sa, že náš partner odíde. Máme často pocit, že nám náš muž nedáva dosť pozornosti. A tam je vlastne schovaný kľúčik k riešeniu!

Moja obľúbená Metóda štyroch prstov hovorí: keď ja na niekoho ukážem jedným prstom, tak tri prsty ukazujú na mňa späť.

1. prst: Ty, môj muž – ty mi nedávaš dosť pozornosti. 
2. prst: Kde ja nedávam môjmu partnerovi toľko pozornosti, ako si on želá?
3. prst – najzásadnejší: Kde ja sama sebe nedávam toľko pozornosti, koľko potrebujem?

A to je ten prvý krok! Začať dávať sama sebe pozornosť, nekoncentrovať sa toľko na partnera, koncentrovať sa na seba a na to, aby ja som bola šťastná, spokojná, radostná, aj bez ohľadu na partnera. 

Paradoxne častokrát práve tie ženy sú natoľko príťažlivé, že muži si ich vyberú ako svoje dlhodobé partnerky. Keď muž cíti, že žena je okej aj bez neho, tak veľmi často nebude riskovať pozornosť inej žene výmenou za to, že by si jeho žena mohla povedať, že s ním nechce byť.