Nedokonalý blog o hľadaní dokonalosti.

Budem písať blogy. Hovorím si to už asi… niečo vyše roka. Zbieram témy, premýšľam, čím by bolo najlepšie začať. Či by mal byť text dlhý, krátky, vo forme videa, alebo iba písaného slova. Aký k nemu obrázok. Premýšľam. A odkladám. To predovšetkým. Vždy sa nájde niečo dôležitejšieho, aktuálnejšieho a akútnejšieho, čo mám na práci. Alebo aj nepráci. Film, kniha, facebook, proste niečo. A počet doposiaľ napísaných blogov? Odpoveď asi poznáte.

Vianočné sviatky som strávila s rodinou. So sebou som si vzala knihu na voľnočasové čítanie. Je o tom, ako naložiť s prokrastináciou (to hrozné odborné slovo pre to, keď odkladáte úlohy). Je to príznačné – ešte aj vo voľnom čase je predsa potrebné na sebe pracovať! Času nie je nazvyš. A tak, na božie narodenie so zemiakovým šalátom v bruchu študujem odbornú literatúru. Podelím sa s vami o jeden mimoriadne zaujímavý obraz z tejto knihy.

Predstavte si pred sebou desať metrov dlhú dosku, položenú na zemi – desať centimetrov hrubú, tridsať centimetrov širokú. Vašou úlohou je po nej prejsť. Žiaden problém! Čo je to za úloha? Proste… prejdem a hotovo. A teraz si predstavte tú istú dosku, ale položenú medzi dvomi budovami vo výške 30 metrov. Prejdite po nej teraz! Hahá, to už zďaleka nie je taká sranda. Začnete premýšľať. Čo sa stane keď zakolíšem, stratím rovnováhu? Alebo nebodaj spadnem?? Ide predsa o život. A tak v tej predstave stojíte na okraji dosky a premýšľate… Ako to urobím? Prejdem štvornožky, dvojnožky? Pôjdem rýchlo, alebo pomaly? Otázky víria hlavou a vy… Presne tak. Stojíte na mieste.

Do scény teraz pridám jeden dôležitý prvok – požiar v budove na vašej strane dosky. Priamo za vašim zadkom. V druhej budove požiar nie je – tak čo urobíte teraz? Všetky úvahy o tom, ako správne či nesprávne prejsť na druhú stranu sú v okamihu preč – dôležité je hlavne, ABY sa to nejako stalo. Či to bude elegantným rýchlym behom, alebo sa budete šúchať po zadku rýchlosťou desať centimetrov za minútu, to je v tejto chvíli úplne jedno. Dôležité je dostať sa do bezpečia a v prvom rade si zachrániť holý život.

Na tomto obraze som sa schuti zasmiala – pretože to je presne to, čo denne mnohí robíme. Máme pred sebou nejakú úlohu – väčšinou to nie je nič zložité, niečo ako prejsť po doske položenej na zemi. Čo sa ale deje v našej hlave? Dosku si sami v našej mysli zdvihneme do výšky tridsať metrov – pretože je to úloha dôležitá a tak akejkoľvek chybe, omylu či nedokonalosti začneme prikladať nesmierny význam. V našej predstave to môže znamenať naše vlastné ohrozenie, či dokonca smrť – poväčšine tú profesnú. A tak stojíme na okraji dosky a premýšľame o DOKONALOSTI. O tom, ako úlohu urobiť tak, aby sme boli v absolútnom bezpečí, ochránení pred kritikou alebo nezdarom. Aby nám nebolo čo vytknúť. Aby sme to všetko zvládli perfektne. Tak, ako sa od nás očakáva. Presnejšie, ako to sami od seba očakávame. Zlyhanie predsa znamená smrť! A tak namiesto toho, aby sme nejako urobili prvý krok a pustili sa jednoducho do práce, váhame na pokraji dosky. A čas plynie, až kým… HORÍ! Jasné, dedlajn, šéf, choroba, termín daňového priznania, je jedno čo je tým požiarom za našim zadkom. Teraz už pre nás nie je ohrozením výška v ktorej je doska položená, ale to, že nám plameň priškvaruje gate. A tak cez tú dosku prejdeme, hocijako, ako vieme – a na nejaké riešenie dvojnohosti či štvornohosti či nebodaj otázku eleganice samotného prechodu v takej chvíli  už ani nepomyslíme. Dôležité je už iba dostať sa nejako na druhú stranu. A tam si povedať – no čo, nebolo to dokonalé, ale veď sme na to nemali toľko priestoru a času, aby sme podali dokonalý výkon. Hlavne, že sme to prežili! A môže prísť ďalšia doska, po ktorej treba prejsť, a požiar, ktorý nás k tomu nakoniec prinúti.

Že vám to niečo pripomína? Áno, toto je režim, v ktorom funguje nesmierne množstvo ľudí. Takto nás to totižto poväčšine učili. Doma, v škole, v spoločnosti. Hovorili nám, že musíme všetko urobiť perfektne, lepšie ako ostatní – za chyby sa totiž trestá, znížením známky, padákom zo skúšky, stiahnutím prémií a množstvom iných viac či menej bolestných foriem. Chyby a omyly sa pre nás stali krokmi na ceste k smrti – k odumieraniu vnímania našej vlastnej hodnoty. Pretože to je to, čo nás, asi nechtiac, týmto režimom naučili – že naša hodnota rovná sa nášmu výkonu. Že ak všetko zvládneme perfektne, potom aj náš život, vzťah, kariéra budú perfektné. A to predsa chceme! Ale keď nie je dokonalý výkon, nie je sa za čo pochváliť… A tak radšej zakaždým absolvujeme tortúru s horiacou doskou vo výške tridsať metrov – než by sme si mali priznať to, že sme niečo skrátka neurobili dokonale. Alebo, a to je najväčšia istota zo všetkých – pre istotu neurobíme nič. Napríklad aj niečo vyše roka.

A potom som si na nejakej neznámej stránke prečítala blog, ktorý mal dva odseky, štylisticky nič moc, ale zaujal ma. Tak naozaj, pri srdci. A v tom mi to všetko doplo. Ako veľmi sama od seba očakávam, že tie moje blogy budú skrátka dokonalé. Vycibrené štýlom, s hlbokou myšlienkou, hodnotnou pointou, strhujúce a pútavé. Chyby  a omyly nie sú prípustné, znamenajú predsa krok na ceste k smrti – smrti mojej hodnoty ako pisateľky blogov. A tak som si, v snahe o stopercentný výsledok denne radšej vyberala čistú nulu. Nepripustiac si, že matematika tu platí neúprosne – nula je vždy menej, ako práca urobená čo i len na desať percent.

A tak som si sadla a napísala tento blog na tému dokonalosť. Som si vedomá toho, že nie je dokonalý. No a čo. Je krokom na ceste po drevenej doske. Tá doska je v skutočnosti položená na zemi, a dokonca ani za zadkom mi nehorí. Ak urobím krok vedľa, môžem sa vrátiť. Toľkokrát, koľko bude potrebné. Až kým sa nedostanem na druhú stranu. Presne tak, ako vy. Prajem vám nedokonalý, ale skutočný a radostný nový rok.