Ako teda naložiť s tou Ukrajinou

Toto som odpovedala v jednej mojej skupine na otázku, ako teda naložiť s tou Ukrajinou, ak je pre nás nemožné prijať, že si toto na nejakej úrovni vybrali sami ľudia… Tu je môj vhľad, myslím, že by aj vám mohol dávať zmysel:

Môžem napísať iba ako to vidím ja. Kolektívny osud je utkaný z osudov jednotlivcov. My ich vnímame ako národ – ale sú to jednotlivé osudy. Sú do jedného zasiahnutí všetci Ukrajinci? Nie. Niektorí sú, niektoí nie sú. Verím, že skúsenosti si vyberáme. Keď v nemocniciach zomrú tisíce ľudí denne na rakovinu, zamýšľame sa nad ich osudom rovnako, ako nad osudom Ukrajincov? Zamyslela si sa niekedy nad tým, „opravdu jsou obyčejní lidé umírající na rakovinu tam, kde teď jsou, protože si to jejich duše vybrala nebo protože si „nedovolili“? Nezamyslela? Prečo nie? Lebo nás to už nešokuje, lebo tí, ktorých sa to týka, nie sú pokope v jednej krajine? Alebo preto, že sme si na to už nejako zvykli? Že ich nemáme na očiach? Mimochodom, tých chorých na rakovinu denne umiera neporovnateľne viac ako Ukrajincov. Prečo nám rovnako ako posud Ukrajincov nedá spať napríklad osud Sýrčanov, Číňanov, Afričanov, ktorí denne umierajú… Vieš o tom, že je drsná vojna napríklad v takom Jemene? Alebo Etiópii? Pravdepodobne ani netušíš. Prečo sa nás teda tak veľmi dotýka osud Ukrajincov? Odpoveď je jednoduchá – lebo sa v skutočnosti bojíme o seba. Strach o seba nám nedá spať nad osudom ľudí z Ukrajiny – lebo sa s nimi vieme identifikovať. Lebo si vieme predstaviť, že sme to MY. Naši muži, naše deti, naše domovy. Preto nás osud Ukrajincov zasahuje, lebo sa v skutočnosti bojíme, že by sme to mohli byť my, komu sa to stane – a v tom je zakopaný „pes“. Že sa ma to dotýka, lebo sa v skutočnosti bojím o svoj život, o seba, bojím sa obrazu vlastného utrpenia. Keď si toto rozkľúčuješ, môže sa Ti uľaviť. Ono, smrť je neskutočne potrebný radca pre náš život. A keď sa zo spoločnosti vytratí… znova sa nejak pripomenie. Individuálne, kolektívne. To je jedna rovina.

Druhá je to, na čo si sa pýtala. Ja osobne verím, že ak skutočne nasleduješ svoje vyššie vedenie, je to cesta k prežitiu čo najlepšieho INDIVIDUÁLNEHO života. Pretože žiaden iný ako ten jeden individuálny život nie je. A akú cestu si ten jeden individuálny život vybral, prečo bol práve tam na tom mieste v tom čase, to nie je v konečnom dôsledku naša vec. Našou vecou je to, aké voľby si vyberáme my, kam nás vedie náš vnútorný hlas a či ho dokážeme počúvať.

Pretože som si istá, že my nemáme vôbec šajnu, čo je z hľadiska „Vesmíru“ správne. Bol taký covid nesprávny? Neviem… ale čo ak zachránil planétu pred totálnym znečistením? Čo ak práve takýto šok teraz potrebujeme, aby sme sa pohli z bodu kde sme sa ako ľudstvo zasekli? Z hádok o rúška a vakcíny… z oviec a dezolátov? To neviem, ale viem jedno – ja nemôžem stáť ani v tomto konflikte na nikoho strane, nemôžem povedať „takto je to správne a takto nesprávne, toto sa malo stať a toto nemalo“, lebo to je obrovská pýcha. Ako by som to mohla vedieť?

Je ok povedať, že sa bojíme, že sa nás to dotýka, že odrazu tomu „vyššiemu“ neverím alebo nedokážem veriť… že ma tá smrť ako radca veľmi prekvapila… ale nemôžem povedať, že toto je dobré alebo zlé – lebo to vidím len z môjho ľudského ja. A to ja fakt nevidí ani za roh. Čo viem určite je, že sa mnohí zobudili, začali si uvedomovať, čo je pre nich v živote skutočne dôležité, na čom záleží, kam a ako chcú venovať svoju energiu. Pozrite sa na tú neskutočnú solidaritu, ktorá prebehla Európou aj ostatnými krajinami sveta – po rozkole covidu… je to dobré alebo zlé? Odpovede nemám, iba otázky. Ale snažím sa na to, najviac ako sa dá, pozerať z nadhľadu, nestranne a hovorím si, že mám v prvom rade zodpovednosť za svoje vlastné rozhodnutia (ktoré pokojne môžu zahŕňať maximálnu možnú pomoc Ukrajine, alebo nemusia) a svoj vlastný život.

PS:

Prosím, čítajte s porozumením. Nie, nie je mi ľahostajné, čo sa na Ukrajine deje. Nie, nemyslím si, že by to ľudia mali ignorovať alebo si nepomáhať. Nie, nemyslím si, že je to rovnaké ako vojna na druhom konci sveta. A nie, absolútne neschvaľujem počínanie nejakého šialenca, ktorý zaútočil na susednú krajinu. Nič z toho som nenapísala ani si nemyslím. Takže ak ma chcete v komentároch obviniť z ľahostajnosti, arogantnosti, provokácií, dávania „zbraní“ do rúk tým, čo schvaľujú vojnu alebo nebodaj z toho, že si namiesto pomoci ľuďom zájdem radšej na manikúru, ušetrite si písmenká aleobo si ten môj post ešte raz PORIADNE prečítajte. Ďakujem.