Ako zachrániť svet

Sedím vo vlaku, za oknom sa mihá letná krajina a ja premýšľam nad tým, ako vlastne plynie náš život. V taške nesiem fotky mojich rodičov v útlom detstve a zopár záberov z čias, keď boli teenageri. Vidím v nich seba, vidím svojho brata a sestru, vidím podobnosti v pohľade, geste. Iné oblečenie, foto čiernobiele, ale inak…

Boli iní ako my?

Kedysi dávno som si myslela, že život sa deje v kruhu. Takom… bludnom kruhu. Že ľudia v živote dookola riešia tie isté problémy.

Peniaze, práca, hádky a tiché domácnosti, konflikty s blízkymi, slzy a potom zase láska, smiech a objatia. Asi právom mi to pripadalo, že je to beh na dlhú trať – ale v škrečkovskom koliesku. Bez konca.

Až neskôr, keď som začala ja sama čeriť vody osobného rozvoja vlastnými skúsenosťami a skúmaním, som pochopila, že tie bludné kruhy sú iba zdanlivé – že témy, ktoré sa opakujú, nemusia znamenať stagnáciu, zaseknutie. Môžu sa stať špirálou. Skvelé! Ak sa tu znova objavila stokrát prežívaná téma, neznamená to, že som zlyhala. Je to preto, že som v nej postúpila na novú úroveň. Sláva! Bola som na seba hrdá.. že som nejaký kus odpracovala, zvládla, odblokovala… že som urobila kus práce. Good job Katka, well done! Tak poď, dáš ďalší level. Dnes sa na tú snahu pozerám a kdesi v sebe cítim, že ani v tom som nemala tak úplne pravdu. Tá práca na odblokovaní programov, liečení rodových línií, čistenia zeme, meditácií na diaľku… je tiež také škrečkovské koliesko. Len namaľované takou peknou farbičkou, ktorá sa volá “duchovná práca”.

Ale v skutočnosti je za ňou schované jedno veľké NIE. Takto to nebude, bude to takto. Ja ich vyliečim. Zmením to. Zariadim.Iste vám teraz napadne… znamená to teda, že by sme to mali prestať robiť? Pracovať na sebe? Liečiť? Meditovať? Nie, to tým povedať nechcem. Za seba ale pokojne dám čierne na bielom, že nič z toho mi v konečnom dôsledku dlhodobo neprinieslo to, v čo som dúfala. To, čo by prežiarilo moje obyčajné dni… keď nezachraňujem svet, ani seba. Čo mi chýbalo? Aké jednoduché – pokoj a zmierenie sa so sebou. Prečo? Lebo som to nerobila pre seba… ale pre nich. Ženy môjho rodu, svet, planétu.

Dnes tu sedím vo vlaku, na čele omnoho viac vrások ako keď som prvý krát otvorila brány svojmu rastu… a v taške si nesiem fotky mojich rodičov, keď boli deťmi. Pozerám sa na nich a chápem, že nič z toho pre nich v skutočnosti urobiť nemôžem. To môžu len oni sami.

Sme zodpovední sami za seba

Jediný smer, ktorým môžem tieto kruhy posunúť, nie je do bludnosti ani do výšky, ale do hĺbky.

Tej mojej, vlastnej. Tam, kde objímam Katarínu, ktorá ako dieťa ukradla v obchode lízatko, tú, ktorá ako teenagerka zažila sex na jednu noc, aj tú, ktorá dala po zadku vlastným deťom. Objímam ju a s láskou jej hovorím – smie to tak byť. A objímam tým aj tú moju trojročnú mamu a päťročného ocka z fotiek, objímam ich a hovorím im – takí ste, a ja som z vás. Nič netreba vylepšovať, pridávať, meniť. Lebo iba tam, v hĺbke seba, môžeme urobiť to najmagickejšie liečenie – odpustiť si, prijať sa, už sa viac na seba nehnevať ani neviniť za to, čo sme urobili, neurobili, povedali a nepovedali.

Vydýchnuť si: tuto, hlboko vnútri som taká a taká smiem byť. A tým vyliečim celý svet.

Foto ilustračné.