Najvyššia forma spirituality

Kostolné začiatky

Keď som bola malá, moj mama ma brávala so sebou do kostola. Musím sa priznať, že to nebol môj najobľúbenejší čas… a tak viac ako pozorovaním samotnej omše som trávila minúty pozorovaním ľudí. Neďaleko nás sedávala mama našej spolužiačky. Bol to pre mňa fascinujúci pohľad. Oblečené krásne šaty. Učesaná, nalíčená, často v elegantnom klobúku. Ruky zbožne zopäté, spievala z plných pľúc. O láske k Bohu, o dobrote a čistote. Moja hlava to ale nevedela pobrať. Prečo? Poznala som totiž aj jej inú podobu. Doma pila, často pod “obraz boží”. Na svoje dve dcéry kričala, občas padlo aj nejaké zaucho či buchnát. Doma nemali prakticky nič, dievčatá si písali úlohy na nočnom stolíku. Nedokázala som pochopiť, ako to môže byť jedna a tá istá žena. V kostole dokonale pobožná, doma opitá do nemoty, bez zjavného záujmu o úroveň života svojich detí.

Pasca “spirituality”

Roky sa míňali, ja som prestala chodiť do kostola. Začala som ale chodiť na semináre osobného rozvoja. A hádajte čo? Aj tam som vídavala takéto “mamy”. Také voľajaké… dvojaké bytosti. Na kurzoch, pri meditáciách mimoriadne duchovné… čítajúce z akáše, zhovárajúce sa s anjelmi, liečace, čakry vidiace a napravujúce, vedomie pozdvihujúce sebe aj iným. A na druhej strane… Urazené prejavy, zákulisné pletky, manipulácie, ohováračky či neláskavosti… toľko toho bolo. Všade sa niekto taký našiel. Na semináre chodili roky až desaťročia. Poznali mnoho techník, nástrojov, odmeditovali si všetko od Osha po šamanské cesty… ale ich život, bežný, každodenný život… to bol celkom iný príbeh.

Ja sama som najprv videla svoj vlastný osobný progres v tom, koľko navštívim duchovných seminárov, koľko hodín premeditujem a aké všetky nové metódy práce spoznám. Šla som od jedného lektora k druhému, skúsila konštalácie aj prácu s kyvadlom, seminár kňažky bohyne aj kvantového liečenia. Myslela som si, že už poznám odpovede na mnoho otázok a že sa blížim k nejakému momentu osvietenia… a videla som to aj okolo seba. Akési preteky vo vlastnom sebaobraze, vo výkone – len preoblečené do duchovného pláštika. Súťaž v tom, kto v joge urobí lepšie asánu. Kto absolvuje viac dynamických meditácií. Kto lepšie vykvantuje zmiznutie dioptrií. Kto pocestuje väčšiu diaľku za svetovým duchovným vodcom. Kto investuje viac peňazí do vlastného rozvoja… Kto viac, kto ďalej, kto lepšie. Vlastne sa toho od čias kostolných pozorovaní až tak veľa nezmenilo. A ani ja sama som sa tomuto šprintu za osvietením nevyhla. Brala som všetko do radu, všetko som chcela skúsiť, všade byť. Aby som už konečne bola tou osvietenou a začala žiť ten krásny život. Ale ten moment “teraz je už hotovo” akosi nie a nie prísť.

Až raz to prišlo

A potom, jedného pekného obyčajného dňa, v pezinskom paneláku, niekde uprostred varenia príkrmov pre moje dieťa prišlo obrovské uvedomenie – toto, práve TOTO je najvyššia forma duchovna. Tento môj obyčajný, bežný deň. Tie jednoduché, tisíc krát sa opakujúce činnosti. Vrátane varenia kašičiek a utierania detského.. veď viete čoho. Tie najobyčajnejšie rozhovory. S mužom, kamoškou. So sebou samou v mojom vnútri. To je skutočný odraz stavu mojej duše. Pretože tam, a iba tam sa ukazuje, ako som skutočne na svojej ceste pokročila.

Nie, nezatracujem semináre ani žiadne sebapoznávacie metódy… naopak. Som presvedčená, že nám na ceste môžu pomôcť, a to dokonca veľmi. Ale tá zásadná otázka znie – ako to potom viem dostať z teórie do praxe? Ako mi to všetko pomáha žiť lepší život deň za dňom? Ako to mení môj obraz o sebe, ako mi to pomáha zažívať momenty “smie to tak byť”? Pretože to sú tie zásadné méty v živote. Tá ozajstná spiritualita nie je o tom, aké mám zasvätenie a či som alebo nie som kňažkou, konštelárom, kvantovým terapeutom… ale o tom, ako žijem svoj život. Ako vyzerajú moje vzťahy. Ako sa správam k svojim rodičom, deťom, k partnerovi. Ako dokážem s láskou prijímať nielen svoje svetlá, ale aj svoje tiene. Ako dokážem vstať po tom, čo som zase raz spadla do svojich vlastných s..ačiek. Koľko súcitu nájdem pre seba aj tých okolo. Ako dokážem niesť zodpovednosť za svoj vlastný život a nezvaľovať ho na negativitu iných ľudí. To je to podstatné. To je to, kde sa celý ten “duch” ukrýva. V tom najobyčajnejšom živote.
A povedzme si úprimne – medzi nami chodia ľudia, ktorí neboli na jedinom seminári a majú to všetko zmáknuté. Sú naozaj tam, kde sú správne. A sú takí, ktorí navševujú semináre dvadsať rokov a navšívili už každého guru v okolí… a predsa sa v tom bežnom, každodennom živote sotva pohli z miesta.

A tak, hoci mám stále rada semináre, ženské kruhy aj konštalácie, skúšam každé ráno jedno veľmi, veľmi spirituálne cvičenie. Položím si otázku – ako by mohol byť môj život dnes zase o trochu lepší? Skúste si to aj Vy. Pretože niekedy šálka dobrej kávy, rozhovor s priateľom či prechádzka bosky v tráve môže byť práve ten najspirituálnejší zážitok, ktorý v ten deň potrebujete.