To pominuteľné

Zdá sa, že témou tejto jesene je pre mňa POMINUTEĽNOSŤ. V češtine to znie ešte krajšie – pomíjivost. Je tam v tých písmenkách poetika aj smútok, ktorý to slovo obsahuje. Pomíjivost. Ako dobre to vieme, že jedinou konštantou v živote je zmena… ale ako je možné, že nás to furt znova a znova prekvapí?

Zmena je u mňa prítomná už nejakú dobu. Cez hlboké ukotvenie v prítomnosti si paradoxne uvedomujem práve to, aké je to všetko krehké a pominuteľné… v jednom momente je to tu, zažívam, cítim… a v druhom je to fuč. Uvedomujem si to pri mojich rastúcich deťoch, pri mojich starnúcich rodičoch. Pri pohľade do zrkadla.

Dnes som našla pri prechádzke s mojím ockom takéto zákutie. Úplne ma to dojalo. Starý, zrúcaný dom, okolo záhrada, už bez plota, ale s ovocnými stromami plnými jabĺk a hrušiek, ktoré nedbajú na to, že ich nik už neoberá. Dojalo ma to, pretože toto je presne miesto stelesňujúce pominuteľnosť. Niekto tu kedysi žil. Nejaký muž postavil dom, zasadil stromy. Nejaká žena tu porodila deti, varila obed, prechádzala sa po záhrade… Neviem, kto tí ľudia boli ani kam odišli… a je to možno len pár desaťročí dozadu… akoby na dotyk ruky, a pritom už v nenávratne.

Moji rodičia vždy hovorili, že život neuveriteľne rýchlo uteká. Ale on uteká oveľa viac, ako som si kedy dokázala predstaviť. Ešte pár pominuteľných desaťročí a nebude mojich rodičov, o ďalších pár ani mňa… z našich mien ostane iba šumenie vo vetre, z toho, čo naše ruky vytvorili iba takýto obrázok neznámeho okoloidúceho. A tak ma to stále znova a znova vracia k tomu, že sme ozaj vo svojej podstate Adamom a Evou. Nemáme nič, iba to jediné – PRÍTOMNÝ OKAMIH, ktorý môže byť jediný naším rajom. Iba tu a teraz, iba v tejto chvíli. Všetci to vlastne vieme… ale pocítiť to do hĺbky srdca môže byť niekedy veľmi prekvapivé.